Samota

Autor: Marek Jánoš | 19.1.2015 o 19:45 | (upravené 31.1.2015 o 8:28) Karma článku: 4,79 | Prečítané:  270x

Už dlhý čas mi mysľou beží tento, na prvý pohľad, jednoduchý a všedný pojem. Aby som ho mohol opísať, či pouvažovať nad ním z mojej perspektívy, musím zájsť do úplne iných čias z môjho života, ktoré sa môžu čitateľovi zdať, ako úplne nesúvisiace s prvotnou myšlienkou. Začnem jednoducho. Opisom základných vnútorných túžob chlapca – mňa. 

Pamätám si. Vzrastom malý chlapec s malým copíkom, podľa svojho vzoru. Rena z jedného nemenovaného seriálu. Bol som malý, ale plány, či detské sny boli veľké. Nebol som obľúbený a tak ja som sa naučil neobľubovať spoločnosť. Zvyčajne som si sám, pred našim panelákom na sídlisku, kopal loptu o obrubník, či sa bicykloval a bál sa „veľkých“ chlapcov, aby si na mne, ako prváčikovi, nevybili svoje pubertiacke ego. Vždy som sa však odvážil a prebojoval som sa cez vzduchom chladiaci duševný strach. Často som bol v prítomností starých ľudí, ktorí svoje pokojné a slnečné poobedia trávili rozhovormi na lavičkách. Ako plynul čas, rástol som s ním. Nebojávcne sa učil narábať s perom a habkať písmenká zo šlabikára. Zatúžil som čítať. Čítať sám. Naučil som sa to, ako každé priemerne dieťa, no vždy som trochu vynikal. Časom som na môj VEĽKÝ sen zabudol. Padol do jamy zabudnutia a začal som ho brať ako obyčajný krok v živote. Nič výnimočné, však čítať dokáže predsa každý.

Roky pribúdali, začal záujem o hudbu. Veľkým snom, priam nedosiahnuteľným, bolo vlastniť basovú gitaru. Dostal som ju od otca .. Bol to jeden z mojich najkrajších dní. Dostal som aj kombo a neskôr efekt na vianoce od sestry, pri ktorom som priam plakal pred celou rodinou. Ťažko sa mi píšu tieto riadky, pretože ich musím písať cez slzy. Prečo? Zabudol som na ďalší z mojich veľkých snov. Zahodil som ho, ako nepotrebný kus papiera a gitara, noty, kombo prestali byť dôležitými. Boli už len krásnym doplnkom detskej izby.

Prišiel vodičský preukaz a túžba po aute. Ten pocit vlastniť. Vlastniť kus plechu, ktorý pre mňa bude znamenať celý svet. Môj vlastný svet. Prišiel som o ten pocit celkom rýchlo. Je to len kus železa. Žiadny svet.  Obyčajné auto.

Nakoniec, to najdôležitejšie. Ktorý mladý chalan si nepredstavuje lásku? Málo z nich sa k tomu prizná, ale môj názor je, že každý. Objať. Bozkávať. Odovzdávať seba žene, ktorú by miloval. Chránil ju a nakoniec by kúsok z neho behal okolo a hral s ním ťarbavý futbal. To je pocit chlapa. Chlapa, ktorý vie čo chce. Zabúdame aj na to... Moja otázka znova môže znieť len prečo? Prečo, keď môžeme všetko dosiahnuť, ba takmer vždy aj dosiahneme, tak nie sme šťastní, ale využívame dolorizáciu namiesto oslavy. Prečo nedokážeme prechovávať tie krásne pocity nádeje a šťastia v očiach z nášho detstva, ba prečo nevieme bez hádok či zbytočných komplikácií vydržať celý život s osobou, ktorú sme tak na začiatku chceli získať?

Samota. Práve tieto všetky pokazené, skrčené a zhorené sny skončia v jednom koši s názvom SAMOTA. Pýtate sa, čo má spoločné pokazený sen o čítaní so samotou? Jednoducho opísateľné, ba primitívne. Zažili ste to vy, vaši rodičia, ja.. všetci. Veľmi rád by som by som to vysvetlil zas a znova na deťoch. Predstava je ľahká. Príde za vami dcérka, ktorá vyzerá krásne. Ako víla s korunkou na hlave a povie vám, že raz bude princezná. Namiesto objatia a podpory jej poviete, že nikdy nemôže a nikdy sa ňou nestane. S plačom odíde. Skazili ste to. A to isté sa deje v našej maličkej skrinke, ktorá tam je od narodenia a čaká na jej napĺňanie šťastím z vydareného sna. Naše vnútro.. po každom odhodenom sne.. sa vzďaľuje. S plačom odchádza preč. Preto sa naši starí rodičia a v dnešnej dobe aj mladí ľudia, cítia prázdni. Prázdnota a samota. To je to, čo nikto, nikdy z nás prvotne nechce, no každý.. každý jeden k tomu prispievame našimi činmi, myšlienkami a častými chybami. 

Na záver, možno zbytočne, možno nie, treba povedať pár slov. Ak nechcete ostať sami, vo svojom vnútri a či bez ľudí, ktorých milujete, tak sa zamyslite. Zamyslite sa nad svojimi snami, ľuďmi, ktorých ste milovali, milujete a či chcete milovať. Snažte sa si spomenúť na ten prvotný, krásny pocit, ktorý je osviežujúci ako jemný dážď po horúcom dni a ktorý v nás vyvolá krásne napätie a túžbu, ktorá sa nedá prirovnať k ničomu, ba len k maličkému púčiku kvietku, ktorý sa tak moc snaží dotknúť slnečných lúčov. Ak máte deti, objímte ich aj keď nie sú zrovna také, aké by ste chceli, aby boli. Ak máte priateľa, priateľku, manželku či manžela. Objímte ho, aj keď vám niekedy uberá zo síl, alebo príde už len ako dlhodobý doplnok vášho života. Pri týchto okamihoch si prosím spomeňte na prvú myšlienku, pocit, pohľad, keď ste po týchto všetkých ľuďoch a snoch túžili a uchovajte si ho navždy.. Nech neostanete sami ..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?